Šikanovanie

PaedDr. LUJZA KOLDEOVÁ, PhD., Bratislava

V súčasnosti čoraz častejšie počúvame o rôznych prípadoch šikanovania, neraz sme svedkami násilia žiakov voči žiakom alebo učiteľom. Problematika šikanovania sa týka všetkých typov a druhov škôl, nezávisle od toho, či ide o štátnu, súkromnú alebo cirkevnú školu.

Podoby šikanovania môžu byť rôznorodé,  začínajúc výsmechom, ponižovaním, urážaním, vyhrážaním sa, zatajovaním informácií, kradnutím osobných vecí, až po rôzne formy fyzického násilia. Samozrejme, treba rozlišovať medzi bežným krátkodobým konfliktom, hádkou, nedorozumením a medzi pravým šikanovaním.

Výskumy dokazujú, že šikanovanie sa deje v každom veku, zvlášť rozšírené je však hlavne medzi siedmym a pätnástym rokom. So stúpajúcim vekom intenzita šikanovania klesá, avšak jeho aktéri uplatňujú stále rafinovanejšie formy.

 

Šikanovanie v školskom prostredí nie je novým fenoménom, existovalo a v minulosti. Súčasná doba charakterizovaná rýchlym rozvojom techniky však umožnila vznik nove formy šikany, tzv. kyberšikany. Kyberšikana sa realizuje prostredníctvom modernej techniky, napr. zasielaním esemesiek s vyhrážkami alebo nadávkami. V dnešnej dobe je častým javom nahranie šikanovaného aktu na mobilný telefón a zverejnenie takejto nahrávky, napríklad na internete.

 

Šikanovanie a jeho formy

 

Pojem ,,šikanovanie“ pochádza z francúzskeho slova ,,chicané“ a znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie, byrokratické lipnutie na predpisoch alebo pravidlách. (Říčan, 1998) 3ikanovanie sa prejavuje vtedy, keď sú jedna alebo viaceré osoby v opakovanie miere a určitom časovom úseku vystavené negatívnemu konaniu jednej alebo viacerých osôb. Medzi obeťou a vinníkom je vždy nerovnosť síl, ktorá môže byť buď fyzického alebo psychického charakteru. (Olweus, 2006) Existujú dve základné formy šikovania, ktoré zahŕňajú široký repertoár foriem najrozmanitejších šikanovania:

 

Priame násilie

 

Priame násilie sa môže realizovať verbálne, napríklad v podobe výsmechu, vyhrážania, nadávok, ponižovania, kompromitovania alebo vo forme fyzického šikanovania, napríklad bitie, sácanie, kopanie apod.

 

Nepriame násilie

 

Nepriame násilie sa realizuje sociálnou izoláciou, ignorovaním, šírením klebiet, gestami, ,,grimasami“, poškodzovaním osobných vecí, sledovaním obete pri ceste zo alebo do školy, psychickou manipuláciou, vydieraním alebo zastrašovaním. (Renges, 2007)

 

Aktéri šikanovania

 

Pri šikanovaní rozlišujeme tzv. hlavných aktérov a spoluúčastníkov. Hlavní aktéri sú osoby, ktoré vymýšľajú stále nové praktiky na znemožnenie druhej osoby, ich zámerom je tiež získať ostatných na svoju stranu. Pri spoluúčastníkoch rozoznávame z hľadiska aktivity dve skupiny:

 

• Aktívni spoluúčastníci, ktorí aktívne podporujú hlavných aktérov šikanovania. Voči obeti vystupujú spoločne, pričom svoje kroky často konzultujú a uplatňujú ,,plánovite“.
• Pasívny spoluúčastníci, sa tvária akoby problémy neexistovali a nesnažia sa ich vôbec riešiť a týmto postojom vlastne nepriamo podporujú šikanovanie. (Renges, 2007) Aktéri šikanovania sa často vyznačujú vodcovským správaním, výraznou potrebou dominovať nad inými, impulzivitou, ako aj vysokým sebavedomím. Vo vzťahu k šikanovaniu sa prejavujú rozdiely medzi dievčatami a chlapcami. Kým u chlapcov prevláda skôr otvorená agresivita s prevahou telesného a verbálneho násilia, dievčatá majú sklon k subtílnejším formám šikanovania, tzv. ,,vzťahovej agresivity“ prejavujúce sa formou ohovárania, manipulácie, alebo sociálneho vyčlenenia. Hoci na začiatku nie je aktér šikanovania u spolužiakov zvlášť obľúbený, postupne získava moc. Neraz sa k hlavnému aktérovi prajú a ďalší spolužiaci zo strachu, aby sa oni sami nestali obeťou.

 

Obete šikanovania

 

Odborníci rozlišujú medzi dvoma typmi obetí šikanovania (Olweus, 2006):

 

Pasívna obeť – môže to byť ustráchaný, neistý, citlivý alebo mlčanlivý žiak. Svojím správaním signalizuje, že má a neodváži sa brániť. Typickým príkladom tohto typu obete je osamelý, úspešný, alebo nový žiak v triede.

 

Provokujúca obeť – môže to byť žiak, ktorý istým spôsobom ,,provokuje“ , napríklad svojím správaním, telesným problémom alebo nezvyčajným vonkajším znakom, napr. oblečením, účesom apod.

 

Podľa Schäferovej (1999) však typické vonkajšie znaky obete ako výzor, váha, farba vlasov, oblečenie, alebo osobnostné vlastnosti (pasivita, hanblivosť, utiahnutosť, nízke sebavedomie, ctižiadostivosť) nie sú v súčasnosti vo vzťahu k šikanovaniu podstatné. V tomto kontexte tvrdí, že obeťou šikanovania sa môže stať v podstate ktokoľvek nezávisle od vonkajších alebo vnútorných znakov.

 

Fázy šikanovania

 

Šikanovanie sa často začína nevinne a nezriedka končí tým, že celá skupina šikanuje konkrétneho žiaka. Stáva sa, že dieťa zareaguje na hlúpu poznámku spolužiaka nahnevane, rozplače sa, alebo kričí. Takéto správanie aktéra povzbudí a bude sa cítiť úspešný. V prípade, že tu nikto nezasiahne a nepomôže šikanovanému dieťaťu, bude sa aktér šikanovania snažiť tento pocit výnimočnosti zopakovať aj v budúcnosti. (Jacobsová, 2007)

Šikanovanie je proces, ktorý má niekoľko, postupne na seba nadväzujúcich fáz (Horváth, 2001)

 

1. Ostrakizmus

 

Názov ostrakizmus má historický pôvod. V starovekých Aténach sa týmto pojmom označoval spôsob hlasovania, pri ktorom sa rozhodovalo o tom, ktorý občan predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre štát. Hlasovalo sa pomocou hlinených črepín, na ktoré sa písalo meno človeka, ktorý mal byť vyhnaný zo štátu.

Tento pojem sa používa dnes v súvislosti so šikanovaním, ostrakizmus tu predstavuje osobu, ktorá je akoby ,,vyčlenená“ zo skupiny.

 

2. Jednotlivé konflikty

 

Šikanovanie je v začiatočných fázach menej transparentné, a preto je aj ťažko dokázateľné. Nezainteresovaný pozorovateľ nemusí menšie, zdanlivo nevýznamné konflikty, hádky alebo výmeny názorov za šikanovanie vôbec považovať. Avšak práve tieto menšie konflikty sú často začiatkom systematického šikanovania. V tejto fáze si aktér zvyčajne iba hľadá najvhodnejšiu obeť a ,,spojencov“ pre svoje útoky. V prípade, že sa osoba v tejto fáze nebude brániť a nikto zo skupiny sa jej nezastane, je predpoklad, že sa stane ,,obeťou“ šikanovania. Z hľadiska prevencie by bolo najefektívnejšie zakročiť už v tejto fáze, pretože ,,obeť“ je ešte schopná brániť sa a má dostatok psychických síl ,,bojovať“ proti útočníkovi.

 

3. Systematické šikanovanie

 

Agresivita útočníka voči vyhliadnutej osobe sa postupne stupňuje, útoky sa opakujú a stávajú sa stále krutejšími. Cieľom tejto fázy je ,,donútiť“ šikanovaného aby sa správal tak, ako to od neho vyžaduje útočník.

V tejto fáze šikanovaná ,,obeť“ nie je schopná odolávať stále sa zvyšujúcemu násiliu a nevyhnutne potrebuje pomoc druhých ľudí. Je dôležité, aby šikanované dieťa malo pri sebe niekoho, komu dôveruje, napríklad spolužiaka. Dochádza tu ku vzniku rôznych somatických a psychosomatických porúch.

 

4. Izolácia človeka

 

V tejto fáze sa šikanované dieťa postupne dostáva do izolácie. Niektorí žiaci riešia tento problém začínajúcim občasným porušovaním školskej disciplíny, chodením ,,poza školu“  , užívaním alkoholu alebo drog. Ostatní členovia skupiny sa postupne prispôsobia, buď priamo podporujú agresora a stanú sa spoluvinníkmi, alebo mlčia, čím vlastne šikanovanie nepriamo podporujú.

 

5. Totalita, dokonalá šikana

 

Normy aktérov šikanovania v tejto fáze prijímajú všetci, alebo takmer všetci žiaci v triede. V tejto etape dochádza ku vzniku tzv. ,,totality šikanovanie.“ Žiaci sa rozdelia na dve skupiny : na šikanovaných a šikanujúcich. Šikanovaní žiaci sú stále zlomenejší, závislejší na agresoroch, sú ochotní pre nich urobiť čokoľvek. Neúnosnosť situácie riešia únikom do choroby,  neospravedlnenými absenciami, odchodom zo školy, môžu sa psychicky zrútiť, alebo dokonca pokúsiť o samovraždu. Často sa stáva, že prípad šikanovania sa zistí až na základe takéhoto tragického konca. (Kolář, 2001)

 

Príčiny šikanovania

 

Príčiny vzniku šikanovania sú rôznorodé. Môže to byť napríklad násilie prezentované v médiách, najrôznejšie problémy v rodine (napr. chudoba, nezamestnanosť, alkoholizmu, domáce násilie), nezáujem rodičov o výchovu, výkonový tlak alebo chýbajúca komunikácie.

Renges (2007) klasifikuje príčiny šikanovania nasledovne :

 

• Šikanovanie ako zlyhanie školy:

Niekedy sa vyskytujú situácie, keď učiteľ alebo vedenie školy neriešia problém šikanovania kompetentne. Ich reakcie na šikanovanie sú nasledovné: obeť je príliš ,,citlivá“, ,,preháňa“, alebo je dokonca svojím správaním sama ,,vinná“. Mnohým učiteľom sa zdá správanie premerané veku. Neraz sa negatívne správanie (hlavne verbálne násilie) voči spolužiakovi považuje za ,,normálne“ a dospelí sú radi, že došlo ,,len“ k verbálnym atakom. Treba si však uvedomiť, že psychické násilie môže mať rovnaké dôsledky ako fyzické násilie, niekedy dokonca aj horšie.

• Skupinovo-dynamické aspekty:

Sem môžeme zaradiť napríklad novo zloženú triedu, príchod nového žiaka do triedy, alebo osobné aspekty vinníka (pomsta, žiarlivosť, konkurencia apod.)

• Symptóm narušenej komunikácie:

Obete sú izolované, vinníci nemajú spätnú väzbu o dôsledkoch ich šikanovania a pasívni ,,diváci“ sú bezradní, majú strach, alebo sa tvária nezainteresovane.

 

Dôsledky šikanovania

 

Šikanovanie ako patologický jav má viaceré negatívne dôsledky, ktoré sa prejavujú v rôznych dimenziách osobnosti človeka. Konkrétne dôsledky rozdeľujeme nasledovne (Renges, 2007):

 

• Fyzické zranenia – Prejavujú sa rôznymi viditeľnými fyzickými zraneniami.
• Psychické poškodenia -  Vystavenia dlhodobému násiliu narušuje osobnostný vývin dieťaťa, znižuje jeho sebavedomie, vyvoláva stratu sebadôvery, pasivitu, strach, depresie, dochádza k preťaženiu adaptačných mechanizmov, k vyčerpaniu nervovej sústavy a môžu sa objaviť neurózy alebo psychosomatické ťažkosti, ako aj poruchy v sociálne a osobnostnej adaptácii.
• Psychosomatické reakcie – Dôsledky šikanovania môže byť aj psychosomatického charakteru, napríklad nechutenstvo, bolesti brucha, ,,nočné mory“ alebo poruchy spánku.
• Iné reakcie – prejavujúce sa napríklad formou nekoncentrovanosti, znížením výkonu, ,,chodením poza školu“, stiahnutím sa zo sociálneho života, pokusom, príp. dokonanou samovraždou, tendenciou k nadmernej ospravedlnene (únik do choroby) alebo neospravedlnenej absencii (záškoláctvo).

 

Opatrenia

 

Pri riešení problematiky šikanovania je potrebná podpora zvonka, pretože obete šikanovania sa nevedia samé brániť. Najlepšou ochranou proti šikanovaniu je podpora a rozvoj sociálnych kompetencií. Cieľom by malo byť tímové riešenie konfliktov, rozvoj emocionálnej inteligencie, vzájomnej úcty a tolerancie. (Jacobsová, 2007)

Mettauer und Szaday (In: Renges, 2007) uvádzajú nasledovné prístupy k riešeniu problematiky šikanovania z viacerých hľadísk:

 

Hľadisko žiakov

 

Mnohí žiaci sa neraz nepriznajú k tomu,  že sú šikanovaní, pretože sa hanbia, a preto často mlčky ďalej trpia- V tejto súvislosti je potrebné viesť žiakov k tomu, aby v prípade potreby mali odvahu obrátiť sa na osobu, ktorej dôverujú a povedať jej o svojom probléme. Pomôcť môžu rodičia, učitelia, školskí psychológovia, priatelia, spolužiaci, prípadne poradenské inštitúcie a pod.

Odporúčajú sa aj tréningy zamerané na učenie sa istým spôsobom správania, napríklad ako vhodne reagovať na verbálne útoky, alebo ako získať sebaistotu a sebadôveru. Zmenu triedy alebo školy odporúčajú odborníci len ako posledné východisko. (Jacobs, 2007)